Čo prináša klinická smrť a prechod za bránu smrti ?

“Žila som niekoľko rokov v Anglicku, keď mi bol diagnostikovaný veľký nádor na mozgu. Ten mi okrem iného spôsoboval časté a veľmi silné epileptické záchvaty. Asi 2 roky od diagnostikovania nádoru som otehotnela. V 20tom týždni tehotenstva sa mi jednu noc natoľko pohoršilo, že si nepamätám 12 dní zo svojho života, len určité útržky z toho, čo sa dialo. Z rozprávania viem, že som dostala silný epileptický záchvat, tzv. grand mal, ktorý ma dostal do bezvedomia a sanitkou som bola rýchlo prevezená do nemocnice. Aj napriek tomu, že som brala protiepileptické lieky, trvalo dlhšiu dobu, než sa lekárom podarilo zastaviť opakujúce sa záchvaty. Strávila som dva týždne v nemocnici, keďže sa silné výboje do mozgu niekoľkokrát opakovali. Pri nich som upadala do bezvedomia a to malo dopad na moje základné funkcie tela.
Pamätala som si vždy začiatok záchvatu, keď som pociťovala neskutočnú bolesť v ľavej ruke a stratila som vedomie. Ako mi bolo neskôr povedané, bojovali o môj život, a preto manžela so synom odviedli do vedľajšej miestnosti.
Od tej bolesti som sa zrazu ocitla akoby v inej sfére, kde ma prestalo všetko bolieť. Trápenie skončilo a nadobudla som neopísateľný pocit šťastia. Nevidela som, že sa vzďaľujem od tela, ale uvedomovala som si, že sa v ten moment vo svojom tele nenachádzam. 
Ocitla som sa na mieste, ktoré je len veľmi ťažké slovami opísať. Tunel som nevidela, ale cítila som vôňu kvetov, vnímala som jasné svetlo, nekonečné pole plné krásnych farebných kvetov, veľa svetla, lásky a pocit bezpečia. Cítila som sa tam doma, akoby som bola súčasťou toho celého. 
Neopísateľný pokoj, šťastie až blaženosť bolo cítiť všade naokolo. Nechcela som sa vrátiť naspäť do svojho tela, kedže tam, kde som sa momentálne nachádzala bolo oveľa lepšie a ľahšie. Nechcela som sa vrátiť do utrpenia, ktoré som mala vo svojom tele. Chcela som ostať vo svete bez problémov, bolestí a ťažkostí. Pocítila som nepodmienečnú lásku všade naokolo. Bola som tam sama, ale cítila som pozitívne a známe energie, ktoré som ale nevedela presne identifikovať. Pozerala som sa zhora na môjho manžela a na syna. Vtedy mi bolo jasne povedané:
„Nezabudni, nemôžeme si na svete nikoho a nič privlastňovať. Dôveruj tomu, čo sa deje. Proste ver.“
Možno to mi malo dať silu do ďalších rokov . Naučila som sa, že ak budem dôverovať životu a Bohu, budem zvládať pre mňa zdanlivo ťažké situácie oveľa ľahšie a pomôže mi to k môjmu duchovnému rastu.
To všetko sa udialo, keď sa ma lekári snažili zachrániť. Neviem, čo presne sa dialo s mojím telom, ale manžel mi povedal, že viacero lekárov a sestier náhle pribehlo a museli o mňa a moju nenarodenú dcérku bojovať. Z toho, čo mi bolo povedané viem, že lekári boli veľmi skeptický, že sa vrátim do normálneho stavu, keďže mozog bol na viacerých miestach poškodený a to bude mať veľké následky. Asi to usudzovali podľa skenov magnetickej rezonancie, ktoré som musela absolvovať, aj napriek tomu, že som bola tehotná.
O niekoľko dní na to zavolali  ku mne kňaza, aby mi dal takzvané posledné pomazanie. 
Kňaza som vnímala, ale nebola som schopná s ním komunikovať. Z rozprávania viem, že na druhý deň po tom, čo ma kňaz navštívil, som prišla opäť do bdelého stavu . Začala som komunikovať akoby sa nič nedialo. Pozdravila som manžela a mamu, že ako sa máte ? Boli v úžase a veľmi prekvapení. Aj lekári boli prekvapení, že som sa zobudila, vedela komunikovať a ísť sama do kúpelne.
Utkvela mi v pamäti aj veta: 
„Všetko je tu len na určitý čas. To najdôležitejšie je nekonečná láska.”
Neskôr, keď som si všímala správanie ľudí okolo mňa, bolo zvláštne ich sledovať, ako riešia úplne nepodstatné veci a tú podstatu života si neuvedomujú. Odvtedy vidím veci s nadhľadom, viem sa na to pozrieť z iného uhla pohľadu.
Snažila som sa zdôveriť rodine o tomto zážitku, ale stretla som sa s nepochopením. Pripisovali to k nádoru na mozgu a k medikamentóznej liečbe. Nebrali to vážne. Nechcela som byť považovaná za blázna, tak som sa viac o tom s nikým nerozprávala.“